čokohodotoho

Šťastie stálo pri nás a život sa nám zmenil.

Chceli sme žiť ako tí občania za drôtom a nebyť stále len v zajatí komunistov a tých iných u nás.

Mali sme oveľa nižšie mzdy, ako oni vtedy na západe.

Mali sme len ,kralikárne.

Nemali sme a nevedeli sme o -konkurencii a konkurenčnom prostredí.

Mali sme povinnú pracovnú morálku ,ináč som bola príživníkom.

Mali sme jednu daň, všetci sme vedeli čo kde je a za koľko sa dá kúpiť v celom štáte mlieko.

Školy boli aj s internátmi.

Dovolenky a rekreácie boli ,každoročne a pre zamestnancov.

Veru,boli sme otrokmi doby ,do roku 89.

Šťastný to občan,čo nám pomohol z blata do kaluže.

Dnes sa vieme tešiť aj z pôžičky ,ak nám ju vôbec dajú.

Aj za cenu potravín za ktorú sa nemusíme hanbiť ani za našimi hranicami.

Za mladými ,čo po vyštudovaní znova utekajú z našej rodnej zemi ,vraj zasa tam je ,lepšie.

Ojojooj , vyzerá to tak,že my ako národ nevieme sami čo by sme chceli a prečo.

Nevládne nám už ,jedná strana ,“koniec vlády, jednej strany“ ,bolo heslo v televízii z námestí našich v 89 roku.

Každý kto chce pracovať , má aj mzdu a rodina môže cestovať a dovolenkovať.

Jedno ,čo nám uniklo boli  bezdomovci ,to sme poznali z filmov ,no pozabudli sme ,že to bude naša realita života.

Každé ráno si poviem ,dve vety :

Ďakujem za ránko.

Ďakujem za to ,že nežijem v totalite ale v slobodnom štáte.

A to je tá naša psia povinnosť dnes ,povedať si chceli sme byť západnejší ,tak sme si to vyštrngali.

Zbytočne dnes už nadávať na všetko a všetkých ,je to holý fakt a iné ešte nevymysleli.